Vzťahy sú neoddeliteľnou súčasťou našich životov. Na základe toho, v akých sa nachádzame, sme v našom živote viac či menej šťastní a prosperujeme. Veľakrát si myslíme, že sú výsledkom toho, ako k nim pristupujeme v súčasnosti. Nie je to celkom tak.
To, aké vzťahy nadväzujeme a ako sa v nich správame v súčasnosti, sa u nás vytvorilo už v prvých mesiacoch a rokoch nášho života. Formovali nás najbližšie osoby, ktoré sa o nás v detstve starali. Od nich sme odpozorovali, ako sa správajú a prijali sme to za svoje.
Nemôžeme odovzdať niečo, čo sme sami nedostali. A preto v dospelom živote opakujeme práve tie vzorce, s ktorými sme sa stretávali v detstve.
V klasickej psychológii sa týmto zaoberá attachment style theory. Doslova to znamená teória štýlov pripútanosti a do slovenčiny sa najčastejšie prekladá ako teória vzťahových väzieb. Táto teória veľmi presne popisuje, ako nadväzujeme a správame sa v dôverných vzťahoch a čo odovzdávame svojim deťom.
Začala sa formovať v 50tych rokov minulého storočia, kedy psychiater John Bowlby pracujúci na detskej klinike v Londýne skúmal dôvody silného emocionálneho rozrušenia u detí, keď boli oddelené od matky. V tej dobe prevládal názor, že separačná úzkosť u detí je prejavom emocionálnej nevyspelosti a prejavovať dieťaťu city spôsobí rozmaznanosť. Následné výskumy potvrdili pravý opak.
Bowlby skúmal jednak deti a aj ich rodičov a tak si začal dávať do súvisu emocionálne podvýživenie a následné problematické správanie u detí, ktoré nemali zaistené bezpečie, pochopenie a prejavy lásky od svojej najbližšej osoby, zvyčajne matky.
Na jeho záveroch stavajú všetky neskoršie výskumy teórie vzťahových väzieb.
Jedným z nich bol Test neznámej situácie psychologičky Mary Ainsworthovej, kde sa testu zúčastnili dieťa, matka a cudzia osoba.
Prebiehal vo viacerých fázach, kedy dieťa bolo s matkou, neskôr len v prítomnosti cudzej osoby a potom znova s matkou. Kľúčové bolo práve správanie dieťaťa po návrate matky do miestnosti.
Na základe pozorovaní tohto pokusu Mary Ainsworthová určila dve hlavné kategórie vzťahových väzieb, ktoré sa používajú v psychológii a v súčasnosti sa začínajú dostávať aj k širšej verejnosti.
- Bezpečný štýl
- Neistý štýl s troma podtypmi – vyhýbavý/úzkostný, ambivalentný/kolísavý a dezorganizovaný
1) Bezpečný štýl
Takéto dieťa bolo počas testu neznámej situácie odchodom matky znepokojené a v tejto situácii to bola zdravá a primeraná reakcia.
Cudzincovi sa bez prítomnosti matky vyhýbalo a v jej prítomnosti bolo voči nemu priateľské. Keď sa matka vrátila, aktívne si k nej šlo po ubezpečenie a podporu. Matka mu slúži ako bezpečná základňa a zo všetkých detí bolo pri skúmaní priestoru najistejšie a najodvážnejšie.
Deti s bezpečným štýlom pripútania majú podľa ďalších skúmaní najlepší štart do života – majú uspokojené svoje citové potreby a bezpečné prostredie doma, preto sa vedia v škole dobre sústrediť, sú kompetentné pri riešení problémov, majú dobré vzťahy s rovesníkmi a sú zdravo odvážne. Tieto deti tiež nadväzujú v dospelosti najzdravšie vzťahy. Ak ste teda so svojimi vzťahmi spokojní, cítite sa dobre vo vzťahu, aj osamote, nemáte strach z toho, že vás niekto opustí a viete priamočiaro a s láskou komunikovať problémy vo vzťahu, v podstate ani nemusíte čítať ďalej.
Ak vám ale niečo na vašich vzťahoch nehrá – buď sa vy správate spôsobom, ktorý vám vaše vzťahy komplikuje alebo je to naopak váš partner, ktorý vám nedáva zmysel, možno sa vás týka niektorá zo skupín neistého štýlu.
2. Neistý štýl
Typ A: Neistý vyhýbavý
Tieto deti počas testu neukázali veľké znepokojenie po odchode matky. Cudzinec im v miestnosti nevadil, v niektorých prípadoch k nemu boli dokonca priateľskejšie ako k matke. Hrali sa bežným spôsobom a keď sa matka vrátila, neprejavili o ňu veľký záujem. Dali sa utíšiť rovnako matke ako aj cudzincovi. Hoci na prvý pohľad nepôsobili rozrušene, meraná hladina stresu bola v ich tele zvýšená.
Matka týchto detí sa citom vyhýbala. Dôležitosť ich emócií bola znižovaná, prípadne ich city boli úplne popreté štýlom: “Prečo plačeš, veď sa ti nič nestalo! Čoho sa bojíš, veď tam nič nie je! Aha, pozri, čo je to tam? Čo tam je? Mačička, poď k mačičke! Ak nebudeš dobrý, dáme ťa preč.”
Stratégia potláčania vlastných emócií bola pre toto dieťa životne dôležitá – len tak mohlo zostať spojené s matkou. Bývali ocenené za to, že boli poslušné, schopné a že situácie zvládali bez pomoci druhých. Takéto deti predčasne dospejú, sú vážne, za svoje emócia sa hanbia a považujú ich za slabosť. Keďže dieťa nie je vybavené na to, aby samo zvládalo emočne ťažké situácie a tak sa vnútorný stres prejavuje cez telo – bolesťami hlavy, žalúdka, nevoľnosťami, poruchami spánku a podobne.
Ako dospelí sú títo ľudia samotári. Svoje detstvo a vzťah s rodičmi považujú za ideálny, no na veľa situácií si nepamätajú. Negatívne situácie bagatelizujú, prípadne ich opisujú ako normálne, od svojich emócií sú odpojení, potláčajú ich a racionalizujú. Túžia po vzťahu a zároveň sa mu vyhýbajú. Majú nízku toleranciu toho, čo je už “cez čiaru” a ich vzťahy vinou tejto nízkej tolerancie často končia. Konflikty popierajú, nevenujú sa im, ich partner ich často popisuje ako emočne sú chladných, nedostupných.
Typ B: Neistý ambivalentný/úzkostný
V teste bolo toto dieťa po odchode matky veľmi rozrušené a nevedelo sa upokojiť. Cudzincovi sa vyhýbalo, alebo sa ho bálo. Po matkinom príchode k nej prišlo a zároveň sa od nej odťahovalo, alebo ju odstrkovalo. Bolo uplakanejšie a menej objaviteľské.
Tieto deti nedostávajú konzistentnú podporu. Rodič ich raz prijíma, inokedy odmieta. Pre dieťa je to život ohrozujúca situácia – lásku niekedy má a pravidelne o ňu prichádza. Na základe toho žije v neustálom strachu zo straty osoby, ktorá mu zabezpečuje prežitie. Emočne je vypäté, úzkostlivé, impulzívne a potrebuje neustále prejavy pozornosti. V škole máva problémy s pamäťou a ťažšie sa sústredí.
V dospelosti sú títo ľudia akoby stále chytení v minulosti. Prežívajú a veľakrát doslova citujú rozhovory z minulosti. Nedokážu objektívne zhodnotiť minulé situácie. Títo ľudia žijú vzťahmi. Potrebujú blízkosť druhého, prejavy pozornosti. Veľakrát na na svojho partnera nalepia a urýchľujú štádiá vzťahu. Majú obavy z opustenia, sú emočne nestabilní, nedokážu objektívne hodnotiť konkrétnu situáciu, vytvárajú drámy.
Typ C: Dezorganizovaný
Primárna vzťahová osoba v tomto prípade dieťaťu neposkytovala bezpečné prostredie. Keď sa vracala do miestnosti, reakcie dieťaťa boli nepredvídateľné – dezorganizované. Dieťa buď zamrzlo, alebo sa k nej približovalo opatrne, prípadne so strachom.
Tieto deti žijú v rodinách alkoholikov, ťažkých mentálnych postihnutí, veľmi často sú zneužívané. Prežívajú neustály vnútorný konflikt – inštinktívne hľadajú istotu, no osoba, ktorá im ju má zabezpečiť, je práve tá, ktorá im najviac ubližuje. Zamrznutie, ich obranná stratégia je spôsobom, kedy vyčkávajú na ohrozenie, aby mohli zareagovať. Často prevezmú rolu rodiča. Starostlivosť o rodiča je pre nich spôsob, ako aspoň sčasti kontrolovať správanie rodiča a tým minimalizovať výskyt nebezpečných situácií.
Ako dospelí si v sebe nesú nespracované traumy svojich predchodcov, plus svoje vlastné. V ich správaní je prítomný nevyplakaný žiaľ, agresivita a zastrašovanie. Svoje deti považujú za nezvládnuteľné. Ich prežívanie sa popisuje ako “trauma bez možnosti vyriešenia”. (Z pohľadu Cesty a skutočných prípadov ľudí, ktorí si traumy spadajúce do tejto skupiny uvoľnili do úplného zdravia, títo ľudia vôbec nie sú stratené prípady a môžu viesť spokojný, šťastný a zdravý život úplne oslobodení a vyrovnaní so svojou minulosťou.)
Kým našu primárnu vzťahovú väzbu neozdravíme, bude nás ovyplyvňovať v každej oblasti života. Ak sme vyhýbavý/ambivalentný/dezorganizovaný typ, tak budeme reagovať vyhýbavo/ambivalentne/dezorganizovane v našom partnerskom vzťahu, keď nastane problém. Takisto budeme reagovať, keď nastane problém v práci. Takisto budeme utekať od zdravotného problému a takú istú stratégiu inštinktívne zvolíme, ak bude mať problém naše dieťa.
Je to predsa stratégia, ktorá zabezpečila prežitie nám, keď sme boli malí a tak, hoci aj cítime, že nám ubližuje a že ubližuje našim najbližším, nevieme, ako máme reagovať inak.
Nemusíme však v nej zostať chytení navždy a naše vzťahy však nemusia skončiť, pretože bezpečná väzba sa dá znovu získať.
- Prvým krokom k naviazaniu bezpečnej väzby je uvedomiť si, ako sa v vo svojich vzťahoch správate a stanoviť, akými konkrétnymi spôsobmi si ich sabotujete.
To sa dá veľmi ľahko – len si začnite sledovať, ako sa správate, keď nastane problém v každodenných situácie, kedy váš šéf/kolega/partner/kamarát/rodič/dieťa urobí alebo neurobí niečo, čo je pre vás nepríjemné.
Odtiahnete sa, vyvoláte drámu alebo urobíte niečo iracionálne, nepredvídateľné?
Týchto situácií sa denne môže diať niekoľko a vaše reakcie budú spadať prevažne do jednej z popísaných skupín.
Pomenujte to čo najkonkrétnejšie. Veľakrát už len pomenovanie určitého správania vám automaticky ponúkne zdravé riešenie.
Ďalším krokom potom je, ako k vytváraniu bezpečnej väzby budete pristupovať – či zvonku alebo zvnútra.
- Zvonku sa bezpečná vzťahová väzba dá naučiť cez pozorovanie a následne nové správanie.
Z môjho pohľadu je to ťažší a náročnejší spôsob. Niečo sa naučiť navonok samozrejme dokážeme, ale kým vnútri bude uviaznutá pôvodná trauma, práve tá bude k sebe stále priťahovať rovnakých ľudí a situácie.
- Zvnútra sa bezpečná väzba dá obnoviť ponorením sa do toho, čo vám chýbalo, a uvoľnením zaseknutej bolesti.
Doplníte svoju potrebu a z naplneného miesta budú potom zdravé a láskyplné reakcie prirodzene a bez námahy prúdiť samy.
Najideálnejšie sa tak postaráte o to, aby ste ozdravili nielen seba a svoje aktuálne vzťahy a prestanete tiež odovzdávať tieto nezdravé vzorce správania ďalším generáciám.
Zdroje:
https://www.simplypsychology.org/mary-ainsworth.html
http://www.psychology.sunysb.edu/attachment/online/inge_origins.pdf
https://www.evergreenpsychotherapycenter.com/styles-adult-attachment/
Jarmila Adamove: VZŤAHOVÁ VÄZBA V DETSTVE A V DOSPELOSTI
