Trauma je pojem, ktorý označuje náročnú, šokovú situáciu. Vnímame ju ako niečo nehmotné a preto je pre nás ťažko predstaviteľné, ako by sa niečo nehmotné mohlo niekde uložiť.
Ako sa trauma ukladá v tele?
Naše telo v každom momente registruje všetko, čo zažijeme, či pozitívne alebo negatívne.
Tu je dôležité povedať, že traumou sa nemyslia len závažné udalosti. Ako traumu registrujeme všetko, čo je v danom momente nad naše sily, vrátane všetkých náročných situácií z detstve. Tie sa nám z nášho dospelého pohľadu zdajú banálne, ale v detstve sme sa s nimi nevedeli vysporiadať.
Z detstva sem patria situácie ako napríkld, že sa s nami kamarát prestal hrať, alebo nás niekto niekde nechal a ostali sme sami. Alebo nám niekto niečo povedal, na čo sme nevedeli reagovať, prípadne pri nás nebol, keď sme ho potrebovali. V dospelosti sú to situácie, kedy na nás šéf, kolega, niekto blízky, alebo kľudne aj niekto úplne neznámy vybehne a my nevieme, ako zareagovať. Môže to byť situácia, kedy nás niekto do niečoho núti, alebo sa naopak od nás stiahne.
Všetko, čo zažijeme, v nás vyvoláva nejakú emóciu.
Emócie vnímame v tele. Pozitívne emócie cítime ako pocit otvorenosti, priestoru, ľahkosti, dostatku až prebytku energie, prúdenia a podobne. Negatívne emócie vnímame ako napätie, stiahnutie, tlak, chvenie a často ich opisujeme presne tak, ako ich telesne cítime: ako hrču v krku, stiahnutý žalúdok, ťažké nohy, tlak na hrudi a podobne.
Ak si emóciu dovolíme prežiť, naším telom len voľne prebehne a nikde sa neuloží.
Lenže ak jej naším telo neumožníme voľne prejsť, ona sa zastaví takpovediac na pol ceste. Ak v budúcnosti zažijeme podobnú situáciu, následná emócia znovu narazí na pôvodnú, ktorá v určitom mieste zostala zaseknutá a tam sa kumuluje.
To, že je ich nakopených už príliš veľa, vieme jednoducho podľa toho, že v určitej situácii reagujeme neprimerane, napríklad, že vybehneme na niekoho za úplnú maličkosť, alebo sa urazíme pri nevinnej poznámke.
Vtedy sa zvyčajne začneme zaujímať o to, čo sa s tým dá robiť. V Ceste (a môžete to vyskúšať aj doma) s tým pracujeme dvoma spôsobmi:
- Dovolíme si cítiť emóciu. Umožníme jej tak voľne prejsť naším telom. Povrchová emócia nás následne prirodzene zavedie hlbšie, do emócie pod ňou a takto stále hlbšie, až kým neostane nič, len naša pravá neohraničená podstata. Z tohto miesta potom pracujeme s pôvodnou spomienkou.
- Z nej sa potom trauma uvoľní tým, že vypovieme všetko, čo v pôvodnej situácii nemohlo byť vypovedané, čím sa prirodzene obnovuje zablokovaná komunikácia medzi bunkami a telo tým prirodzene naštartuje samoliečenie.
Čo ale v prípade, ak je trauma uložená hlboko v tele a nevieme ju úplne uvoľniť precítením emócie a vypovedaním potlačených slov?
Pomôcť nám pri tom môže práca s telom.
So spôsobom, ako pracovať s traumou prostredníctvom tela som sa prvýkrát stretla na špeciálnom seminári zameranom na uvoľnenie traumy pod vedením Dorothe Trassl, našej učiteľky jógy na seminároch Cesty. Pre mňa, ako pravého šprta :), bola na spomínanom seminári úplne fascinujúca teória toho, ako sa v tele trauma ukladá a ako ju uvoľniť.
Deje sa to takto:
V našom tele pracuje somatický a autonómny nervový systém.
- Somatický riadi činosti, ktoré vieme ovplyvňovať našou vôľou – pohyb, reč a podobne.
- Autonómny riadi všetky tie, ktoré našou vôľou nevieme ovplyvňovať – činnosť hladkého svalstva vnútorných orgánov, ciev, sval srdca, má na starosti vnútorné svaly očí, činnosť žliaz s vnútorným vylučovaním, nadobličiek, dýchania a podobne.
S traumou súvisí ten druhý systém, autonómny. Ten sa delí na dve skupiny:
- Sympatický nervový systém: Je zodpovedný za fight or flight mód (útok alebo útek). Do tohoto režimu telo prepne automaticky pri skutočnom alebo vnímanom nebezpečenstve – svaly sa napnú, do žíl začne pumpovať adrenalín, potné žľazy začnú vylučovať pot, zreničky sa rozšíria, trávenie sa spomalí, cievy rozšíria – telo sa pripravuje na útek alebo útok.
Ak ohrozenie vnímame ako slabšie, než sme my, nervový systém automaticky volí útok. Ak ohrozenie vnímame ako pomalšie, než sme my, náš sympatický nervový systém volí útek. Šikovné, nie? (Mimochodom nie až tak mimochodom, náš bežný denný stres patrí tiež do kategórie útok alebo útek, keďže pri strese je telo v stave pohotovosti.)
- Parasympatický nervový systém: Ten má zasa na starosti režim relax and digest – (oddych a trávenie). Riadi napríklad imunitný systém a obnovu buniek a tiež činnosti, ktoré z pohotovostného režimu uvedú telo do kľudového stavu – spomalenie srdcovej činnosti, uvoľnenie svalov, zúženie zreničiek, zúženie ciev priedušníc a podobne. Tento proces tiež nastáva po odoznení nebezpečenstva automaticky.
Keď by bolo ohrozenie len o útoku alebo úteku, to by bolo ešte celkom dobré. Ale čo ak príde ohrozenie príliš veľké na to, aby sme ho zvládli a príliš rýchle na to, aby sme pred ním utiekli?
V tomto prípade nastáva tretia reakcia a tou je paralýza. Naše telo zmrzne.
Tento moment zaseknutia telo ukladá vo fasciálnom tkanive. To je súvislá vrstva kolagénových a elastínových vlákien, pre predstavivosť niečo ako gáza, ktorá obaľuje každú časť nášho tela – svaly, vnútorné orgány, cievy a obaľuje ich nielen na povrchu ale preniká aj hlboko do jednotlivých štruktúr. Plní pre telo rôzne funkcie a jedna z nich je aj to, že do seba absorbuje šoky. Tie sa vo fasciálnom tkanive fyzicky prejavia tak, že bunky, ktoré sú uložené rovnobežne, sa do seba zaseknú a nech sa páči, máme tu blok.
Zmrznutie môže byť fyzické aj emocionálne. A pri tomto krásne vidíme, prečo sa emočné zaseknutie v našom tele uvoľní prejavením emócie a prečo je s fyzickým blokom účinné pracovať na fyzickej úrovni.
Sú rôzne spôsoby, ako uvoľniť emocionálny blok. My v Ceste s tým pracujeme vyššie popísaným spôsobom. Pri celom procese Cesty nás vždy vedie vaše telo a ono vás dokáže krásne zaviesť aj k fyzickému bloku, a keď mu dovolíte, dokonca vám umožní prirodzene ho uvoľniť presne tak, ako to robia naši kolegovia zo zvieracej ríše – vytrasením.
Zvieratá po tom, čo sa stratí ohrozenie, paralýzu vytrasú z tela. Tým prirodzene umožnia traume opustiť telo a môžu zdravo fungovať ďalej.
Ak by sme si toto dovolili aj my, nič by sa v nás neukladalo. Lenže my to neumožňujeme ani sebe ako dospelým (panické záchvaty, nervozita, keď nevieme „obsedieť“, poznáme?) a neumožňujeme to ani deťom (prebytok energie u detí tesne pred spaním, taká nervózna energia, znie vám to povedome?). V situáciách, kedy cítime v tele napätie, alebo sa už naše telo hlási o slovo a vnímame, že sa nám trasie, sa trasenie zvyčajne snažíme sa zastaviť, ako sa len dá: predýchavaním, tabletkami, tým, že ešte viac napneme telo, len aby sa nám netriaslo.
Tým ale traumu potláčame hlbšie do tela a to je to najhošie, čo v tomto prípade môžeme urobiť.
Je potrebné uvoľniť napätie z miesta, kde vzniklo, aby vaše telo mohlo fungovať voľne. A najlepšie na tom je, že telu do toho nemusíte vôbec “kecať”, stačí ho nechať robiť, čo potrebuje.
Ak so svojím problémom chcete pracovať komplexnejšie, objednajte sa ku mne na sedenie, kde s ním budeme pracovať tak, ako si to bude vyžadovať.
Máte s traumou/zmrznutím/trasením svoje vlastné skúsenosti? Ako k tomu pristupujete? Podeľte sa o svoje tipy v komentároch.
