Keď sa povie slovo emócia, predstavíme si niečo nehmotné, neuchopiteľné, niečo, čo sa objavuje kedy chce a ako silno chce. Naše emócie akoby mali svoj vlastný svet. Presne ako deti, zdajú sa byť neovládateľné a idú si svoje bez ohľadu na to či nám to vyhovuje alebo nie.
Niet divu, že ich nevieme ovládať, veď keď nás zasiahnu plnou silou, sme ako v práčke a nevieme, či sme hore, či dole, či vpredu či vzadu. Vtedy nevieme rozmýšľať, cítime, že nemáme veci pod kontrolou a to je pre nás nepríjemný stav. Emočne vypäté situácie, jedno či príjemné alebo nepríjemné, sú šok pre náš systém a potrebujeme sa z nich dostať do normálu.
Nepríjemné emócie nemáme vôbec radi, utekáme od nich, potláčame ich a dokonca aj pri príjemných emóciách potrebujeme čas a priestor na ukľudnenie, aby sme si, ako hovoríme, “urobili poriadok v hlave”.
Mám pre vás dobrú správu: s našimi emóciami sa dá pracovať, akurát trošku inak, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať.
Prvým predpokladom je uvedomiť si, že emócie sa nachádzajú v tele.
Popisujeme to celkom bežne:
- Akoby som na pleciach niesol ťarchu celého sveta.
- Mám hrču v krku.
- Bolí ma srdce.
- Mám stiahnutý žalúdok.
- Je mi z toho zle.
- Akoby mi zdreveneli nohy.
- Mám slabé ruky.
Ale málokedy sa spýtame náväznú kľúčovú otázku: Aká emócia sa tam nachádza?
Emócie sa nachádzajú v tele, mimo mysle.
Pocit, že sú neuchopiteľné a nehmotné, je len preto, že keď nás, hlavne tie nepríjemné, zachvátia plnou silou, ideme do stavu podobnému šoku. Zrazu nedokážeme logicky myslieť a cítime chaos. Nie je to príjemné a okamžite, keď sa ako-tak spamätáme, myseľ ide nastúpi do ochranného módu: “úúú, udialo sa niečo nepríjemné, poďme s tým niečo robiť”.
A tak sa pustíme do práce takým spôsobom, na aký sme zvyknutí – s využitím logiky, z mysle. Začneme ich analyzovať. Hľadať ich príčinu. Študovať si o nich. Pýtať si od priateľov radu. Tí nám zvyčajne poradia, aby sme s tým zmierili, prijali to, zabudli na to, vykašlali sa na to a podobne. Tak sa to snažíme takto logicky vyriešiť a akí sme prekvapení, keď podobná situácia príde znova, vyvolá takú istú emóciu a my zistíme, že sme sa vlastne nikam nepohli!
Pristupovať k emóciám z pozície mysle je je nepochopením úlohy, akú plnia.
Emócie sú vo svojej základnej podstate len energia, ktorá prechádza telom. Nič viac, nič menej. Sú to biochemické procesy, ktoré nám signalizujú, že sa niečo deje. Ich základná úloha je upozorňovacia a smerovacia.
Sú ako kontrolka z toho známeho príkladu s autom, ktorá bliká, že máme málo oleja.
V prvom prípade, keď od emócií utekáme, je to, akoby sme tú kontrolku prelepili čiernou páskou. Prelepíme, blikanie už nebude vidieť a tak sa ukľudníme, že je všetko v pohode, môžeme jazdiť ďalej ale nakoniec aj tak čo? Zadrieme motor a ešte sa budeme čudovať, ako sa to mohlo stať.
Druhá možnosť je tá naša obľúbená, pri ktorej ideme na emócie z rozumu. Začneme diskutovať o tom, prečo tá kontrolka svieti a hoci vieme, že by bolo dobré vymeniť olej, to je nepríjemná práca, tak to nieee, poďme ešte trošku pochodiť okolo horúcej kaše. Poďme si o nej ešte niečo naštudovať, pozisťovať, kde problém vznikol, prípadne ideme za niekým skúsenejším a zveríme sa mu so svojím problémom v nádeji, že niečo s tou kontrolkou, KONTROLKOU (!) urobíme.
Nemeňte kontrolku. Kontrolka je v poriadku, potrebujete VYMENIŤ OLEJ.
Emócie tiež netreba meniť. Sú vo svojej úlohe, ktorú pre nás plnia, nenahraditeľné.
- Dávajú nám informáciu o tom, kde sa v súvislosti s danou situáciou nachádzame. Informujú nás, že nám chýba olej a ak ho nedoplníme, zadrieme motor a dojazdili sme.
- Vedú nás k príčine. Aby sme neprelepovali kontrolku, ale otvorili kapotu, zobrali fľašu s olejom a doliali ho.
- Navigujú nás správnym smerom. Cítim sa zle v tom, čo sa deje, čo robím, alebo ako myslim? No asi by bolo dobre niečo zmeniť. Cítim sa dobre v tom, čo sa deje, čo robím, alebo ako myslím? Ok, budem v tom pokračovať, to ma bude ďalej inšpirovať a bude to čoraz lepšie. Emócie toto pre nás vždy robili a vždy budú robiť absolútne neomylne, stačí si ich len spoznať, naladiť sa na ne a riadiť sa nimi.
Správna otázka teda neznie, ako s nimi pracovať, ale:
Ako sa emócia prejavuje a kde v tele sa nachádza? Keď príde, treba sa len zastaviť a CÍTIŤ čo sa deje a kde sa deje. To je všetko. Len sa zastaviť a pozorovať. Ona v nás chvíľu bude a po chvíli odíde.
Cítiť ich je pre nás zo začiatku nepríjemné, pretože s nimi máme spojené rovnítko, že negatívna emócia sa rovná negatívny zážitok. Tak je to ale len vtedy, keď sa im bránime. V skutočnosti, keď sa im naplno otvoríte, pocítite ich naplno a vaše telo bude cítiť ohromné uvoľnenie, že ste mu to konečne dovolili.
Môžete si predstaviť, že keď prichádzajú naplno, je to, akoby sa vyplavovali vašimi bunkami, ako keď voda preteká vyteká von kohútikom. Peťo Planieta to v jednej prednáške krásne a veľmi výstižne nazval „vypúšťať emocionálny mechúr“ :). To pomôže, aby ste sa im nebránili a umožnili im voľne telom prebehnúť. Časom ich budete vítať, pretože už budete mať vlastnú skúsenosť s tým, ako dobre sa cítite zakaždým, keď im dovolíte vyplaviť sa.
2) Nechať sa nimi viesť
- Do miesta, kde problém vznikol: Keď sa emócii otvoríte a necháte ju sebou prejsť, ona vás pustí hlbšie. To je celý princíp Cesty. Veľmi názorný príklad je s hnevom. Ak si dovolíte vnímať, kde v tele sa nachádza a ostanete v ňom plne prítomný, on sa naplno prejaví v tele (to je vnútorný proces, nemusí to byť dramatický výstup s rozbíjaním pohárov, krikom a lietaním faciek) a po chvíli odíde. Vtedy sa stačí len spýtať: Ako sa pod ním skutočne cítim? A čakajte. To, čo je naozaj pod ním, sa vám po chvíľke odhalí.
- Do vašej skutočnej podstaty. Krok po kroku do miesta, kde ste spojení so svojou dušou, celiství, jednotní, kde sídli láska, ľahkosť, sloboda, kde máte prístup ku všetkým odpovediam. Do toho miesta, kam sa vedome, či nevedome snažíme dostať všetci, ale zvyčajne nevieme ako. Skúšame to cez vzťahy, peniaze, zážitky a aj tak niekde vnútri cítime, že to nie je ono. Vieme, že keďže je to vonku, tak ako sme k tomu prišli, môžeme to aj stratiť. To miesto vovnútri ale nikam neodchádza. Je to naša skutočná podstata, stále prítomná a keď sa do nej raz ponoríte, bude vás volať stále silnejšie. A najlepšie je, že cesta k nej vám je už dostupná a budete sa tam môcť vracať kedykoľvek. Kompletný proces Cesty vás to umožní.
