To, ako myslíme a o čom sme presvedčení, priamo rozhoduje o našom osude.
Pre mnohých je toto úplne absurdná myšlienka. Máme predsa nejakú vôľu, dokážeme ovplyvňovať veci, tak je snáď úplne jedno, ako myslíme. Nie je to celkom tak. Naše presvedčenia sú omnoho silnejšie, ako si myslíme. 
Čo sú to presvedčenia?

Veľmi jednoducho a pochopiteľne, presvedčenia sú všetko, o čom sme presvedčení. 

Ja hovorievam, že rozhovor dvoch ľudí je vlastne len výmena vzájomných presvedčení: “Ten autobus bude určite meškať.” “Ja mám takú smolu, mne to určite nevyjde.” “Preboha, ja sa raz dolámem”. “No začni chodiť von, moja, takto si ty nikoho nenájdeš!”. “Bol som na masáži a tie banky, to je ti je paráda! Všetko vytiahnu! Aj ma už po čase jedna na krku bolela, ale nemohol som to tej masérke povedať…” “lebo by si myslela, že si puding!”, ako sa raz rozprávali dvaja moji kamaráti.  

Pre mňa presvedčenia boli nehmotné, neuchopiteľné a preto som ich dosah spochybňovala. No a takých skeptikov ako ja, žije na svete požehnane a ak sa medzi nich radíte aj vy, môže byť pre vás zaujímavé vedecké vysvetlenie toho, ako naše telo fyzicky reaguje na naše presvedčenia. 

Existuje úžasná kniha, Biológia presvedčení od Brucea Liptona, ktorý na bunkovej úrovni popisuje, ako sa toto deje. 

 

Bruce Lipton je americký výskumný biológ a profesor na univerzite, ktorý v sedemdesiatych rokov študentom medicíny podľa vtedajších výskumov prednášal o tom, ako sa gény našej DNA vypínajú a zapínajú a tým riadia náš život. 

V tej dobe ale nikto nebral do úvahy, že gény sa nemôžu sami vypnúť a zapnúť a tento mylný predpoklad z DNA urobil najvyššieho rozhodcu nášho života a z nás tým pádom obete našej genetiky. 

Bruce Lipton teda o tejto „centrálnej dogme“, ako ju nazýva, prednášal na univerzite svojim študentom, ale vo svojom laboratóriu, kde klonoval kmeňové bunky, pritom pozoroval úplný opak.

 

Klonovanie je proces, pri ktorom vznikajú z pôvodnej bunky identické bunky. Ak sú teda dokonalou kópiou samých seba, mali by sa vyvinúť rovnako. 

Lenže to, čím sa nakoniec stali, či sa z nich stali tukové bunky, alebo kostná dreň alebo svalové bunky, to záviselo na roztoku, v ktorom boli ponorené. 

O ich ďalšom živote rozhodlo prostredie, v ktorom sa nachádzali.

Ďalšia zaujímavá vec bola, že už v Petriho miskách bunky reagovali na výživu a toxíny. K výžive sa približovali a od toxínov odťahovali. Nejaká inteligencia vedela, či sa v ich blízkosti nachádza niečo podporné alebo ohrozujúce. 

Aby sme pochopili, ako to bunky dokážu, potrebujeme sa na ne pozrieť zbližša.   

Každá bunka má má dýchací systém, nervový systém, imunitný systém, tráviaci systém atď. Vykonáva všetky funkcie ako zložité organizmy, napríklad my, ľudia. Aby jednotlivé bunky zvýšili svoje šance na prežitie, spájajú sa do celkov. A v nich nerobí každá bunka všetko. V záujme efektívnosti a šetrenia energie sa špecializujú na konkrétne úlohy. My sme tiež takouto komunitou 70 miliárd buniek. V našich telách máme spoločenstvo buniek, ktoré zabezpečuje dýchanie, spoločenstvo buniek, ktoré  sa sústredí na prenášanie vzruchov z okolia, teda nervové bunky, ďalšie je spoločenstvo buniek zabezpečujúcich metabolizmus, tie sa napríklad špecializujú na štiepenie enzýmov a podobne. 

A tieto celky musí niečo riadiť. 

Za hlavného šéfa sa, ako sme už hovorili, považovala DNA a to kvôli svojej schopnosti replikovať sa. 

Lenže keď bunke odoberiete DNA, dokáže ešte viac než dva mesiace prežiť. Je schopná prijímať, tráviť a vylučovať potravu, dýchať, komunikovať s inými bunkami a reagovať na okolie. 

Bez DNA však bunka nemôže robiť jednu vec: nemôže sa rozmnožovať a tak napokon hynie. 

DNA je teda skôr rozmnožovací systém bunky. Ak teda DNA nie je hlavným rozhodcom bunky, čo to je?

Je to bunková membrána, obal bunky. Tá sa dlho nebrala do úvahy aj preto, že je hrubá len 7 milióntin milimetra. 

O jej význame sa vedci presvedčili pozorovaním primitívnych jednojadrových organizmov prokaryotov. K týmto organizmom patria napríklad baktérie a mikróby. Skladajú sa len z bunkovej membrány a rôsolovitého jadra. Nemajú organely, čo sú bunkové verzie našich zložitých orgánov, ktoré by im vykonávali život zabezpečujúce funkcie a napriek tomu dýchajú, trávia a dokonca sa pohybujú smerom k potrave a unikajú pred toxínmi a predátormi. 

Ak teda nemajú orgány, jediné, čím tieto organizmy môžu vnímať, je cez bunkovú membránu. 

Bruce Lipton sa teda pustil do skúmania bunkovej membrány a práve ona mu objasnila celú záhadu. Bunková membrána je tvorená vláknami proteínov, ktoré smerujú dovnútra bunky a aj do okolia.

A práve proteíny nás budú zaujímať.

 

Proteínové vlákna tvoria aminokyseliny spojené ohybnými spojmi. To, akú dĺžku bude mať jednotlivé proteínové vlákno a v akom poradí pôjdu jednotlivé aminokyseliny za sebou, to je práve zapísané vo vlákne DNA.

Keď do blízkosti proteínového náboja príde opačný náboj, zodpovedajúci koniec proteínového vlákna ho pritiahne, tým sa zmení jeho polarita a prostredníctom ohybných spojov sa tým zmení tvar. Akonáhle impluz odíde, proteínové vlákno sa znova vráti do svojho pôvodného tvaru. 

“Neustále pohyby proteínov, ktorými menia svoj tvar a ku ktorým dochádza tisíckrát v priebehu jedinej sekundy, sú tými pohybmi, ktoré vytvárajú život.”

Proteíny ale nemenia svoj tvar len tak bezúčelne. Každý má svoju špecifickú úlohu a reaguje len vtedy, ak príde signál, ktorý takpovediac zapadne do jeho otvoru. Tým sa spustí reakcia – proteín tak môže vykonať svoju špecifickú funkciu – odoslať signál ďalej, čo spustí ďalšiu reakciu. Ako ozubené kolieska – štartom prvého sa automaticky pohnú ďalšie.

Toto zabezpečujú dve hlavné skupiny proteínov:

  • receptorové (prijímajúce)
  • a efektorové (vykonávajúce)

Receptorové proteíny sú zmyslové, niečo ako naše zmyslové orgány – oči, uši, nos, chuťové poháriky. Vchádzajú aj dovnútra bunky a monitorujú vnútorné prostredia a vychádzajú aj z bunkovej membrány navonok a prijímajú informácie z vonka.

Keby sme mali len receptorové proteíny, mohli by sme akurát tak vnímať, že sa niečo deje, ale nenasledovala by žiadna akcia. Akciu práve zabezpečujú efektorové proteíny.

V bunkovej membráne je proteínov až 70 000 a reagujú na fyzické častice a aj nefyzické. Fyzické sú napríklad molekuly vzduchu, vody, potravy, molekuly hormónov, tráviace enzýmy, inzulín, histamín a množstvo ďalších.

Ale nás budú zaujímať práve tie nefyzické.