Každý máme svoju verziu toho, kto nás vytáča. Namakaný vyfešákovaný frajer, ktorého vidíme na ulici, krásna sexi baba, ktorá na seba priťahuje pozornosť všetkých mužov, tichý/hlučný kamarát, neporiadny/perfekcionistický kolega, flegmatická/príliš striktná kamoška a podobne. 

Všetci títo ľudia navonok prejavujú potlačené časti, ktoré máme v sebe, akurát v prvom momente to zvyčajne nie sme schopní rozpoznať.

Náš prvý reflex je vnímať takýchto ľudia ako úplný opak nás samých. Ak je to niekto náhodný, maximálne si tak sami pre seba zašomreme, že mať toto doma, tak by sme to zabili :), náročnejšie však je, keď máme niekoho takéhoto pri sebe nastálo. Takíto ľudia sú pre nás oveľa väčšou výzvou a my zvyčajne vôbec nevieme, čo s tým robiť.

Ak si nie sme vedomí toho, že títo ľudia len prirodzene prejavujú naše potlačené časti, ktorým nedovoľujeme prejaviť sa, za problém naozaj zvyčajne považujeme ich. Oni sú tí príliš hluční, príliš vyzývaví, príliš neporiadni, príliš kritickí, príliš mäkkí, príliš pomalí… doplňte si to svoje. Sú pre nás odchýlka od normálu, pričom normálni sme pre nás samozrejme my a teda naprávať chceme ich.

 

Niekedy to robíme vedome: tých výrazných umravňujeme, vieme presne, ako by sa mali ideálne správať. Inokedy to je nevedomý proces. Pre nás netypické správanie z nás ide samo, až sa čudujeme, kde sa v nás vzalo, že napríklad podrypujeme toho, kto je podľa nás príliš tichý, hoci to bežne vôbec nie je náš štýl. Nechceme to robiť a predsa, akoby niečo reagovalo za nás a nútilo tak dotyčného prejaviť sa.

To, čo nás vytáča navonok, sú potlačené časti v nás, ktorým nedávame priestor. 

Ako tieto potlačené časti vznikli?

My sme sa narodili ako dokonalé celistvé bytosti. V detstve prijímame každú našu časť bezvýhradne a ani nás nenapadne, že by sme sa mali meniť. Len si zoberte hocijake dieťa s handicapom. Deti dokonca ani ťažké poškodenie nevnímajú tak, ako dospelí.

Impulz chcieť sa meniť, prispôsobovať, skrývať, potláčať a neprejavovať časti z nás prišiel až s prvými signálmi toho, že akí sme, alebo čo robíme, je neakceptovateľné. 

Z pohľadu dospelého je pochopiteľné deti vychovávať. Zvyčajne je za tým dobrý úmysel a rodičia to robia najlepšie, ako vedia. Nastávajú tu ale dva problémy:

  1. Prvý je, že niekedy to najlepšie podľa rodiča nie je najlepšie pre dieťa.
  1. A druhý, že deti radšej potlačia sami seba, akoby mali riskovať stratu lásky ich najbližšieho dospelého.

Zdá sa vám to prehnané?

Primárna potreba človeka je patriť niekde, nebyť sám.

 

Spomeňte si na Maslovovu pyramídu. Učili sme sa o nej v škole, to je tá pyramída, ktorá stanovuje dôležitosť potrieb človeka. Podľa Maslova patria medzi primárne potreby nutné pre prežitie, teda jedlo, spánok, rozmnožovanie, vylučovanie a podobne.  Podľa tejto hierarchie by bežný človek, keď zažije traumatickú situáciu, mal byť v pohode. Veď má kde bývať, čo jesť,…

Skúste to vysvetliť niekomu, koho opustil partner, alebo zomrelo dieťa. Vtedy človeka nielen že nezaujíma jedlo, on fyzicky nemôže do žalúdka dostať nič a o spánku sa mu môže len snívať (ak by sa mu dalo, všakáno).

Človek v tejto situácii by sa vzdal všetkého, vrátane vlastného života, len aby sa mu dieťa, alebo partner vrátil späť. 

Nemusí to byť ani skutočne traumatická udalosť, veľakrát aj obyčajná hádka s najbližším človekom spôsobí, že nie sme schopní jesť, nespíme a ukľudníme sa až keď sa tá situácia vyrieši.

Takéto závažné sú pre nás hrozba straty spojenia, lásky a vylúčenie od okolia.

A tak prirodzeným podvedomým mechanizmom je prispôsobiť sa a zatlačiť do úzadia časti z nás, ktoré nie sú akceptovateľné.

Potláčame tú časť z nás, ktorá chce ukázať svetu, aká je šikovná, lebo nakreslila krásnu postavičku. Potláčame parádnicu v nás, ktorá pozerá rozprávky s princeznami a vo svojom vysnenom svete chce byť presne taká istá krásna. Potláčame športovca v sebe, umelca v sebe, potlačíme náš prirodzený talent.

 

Potlačíme a odpojíme sa od týchto častí až do takej miery, že keď ich vidíme prejavené vo vonkajšom svete, nedokážeme ani rozpoznať, že je to časť z nás. 

 

Automaticky a prirodzene môžeme odovzdať len to, s čím sme sa stretávali opakovane alebo raz ale natoľko výrazne, že sa to vrylo do nášho systému.

A tak, ak sme sami počúvali: “nepredvádzaj sa, poriadne stoj, nepretŕčaj sa, nehnevaj ma, neplač, nevystrájaj, pšššt, ticho buď, ty si taký zlý chlapec, dobré dievčatá toto nerobia,…”, na základe naučeného ich budeme vychovávať presne týmto spôsobom. Robíme to s dobrým úmyslom, napokon, nám to predsa zabezpečilo prežitie a prijatie od okolia…

 

Problém je, že dieťa vníma oveľa ostrejšie akúkoľvek formu neakceptovania jednoducho preto, že je malé a absolútne závislé na dospelých. Vníma, že od dospelých k nemu ide nesúhlasná energia, ale nechápe jej pôvod, nemá kontext, skúsenosti a schopnosti potrebné pre spracovanie takejto situácie. K vnútornému zmätku prispieva, že toto je predsa niekto, kto sa o mňa stará, je múdrejší a to znamená, že má určite pravdu. A teda ak nebudem taký, ako ma chce mať, hrozí mi, že ma vylúči, nebude sa o mňa kto starať a v konečnom výsledku neprežijem.

 

Ak chceme zabezpečiť zdravý vývoj ďalšej generácie a ozdraviť samých seba:

 

A) Potrebujeme sa stať oveľa vedomejšími v tom, čo hovoríme, ako konáme

Tu sú dva jednoduché tipy, ktoré krásne zminimalizujú možnosť, žeby ste u niekoho prispeli k potlačeniu nejakej súčasti z neho:

  1. Oddeľte správanie od osoby. 

Je veľký rozdiel povedať: „Si zlý chlapec“ a „Teraz neposlúchaš“. Prvá veta vyvoláva bezmocnosť a pocit nedostatočnosti a vylúčenia na základe toho, aký ten človek je. Druhá oddeľuje správanie od osobnosti. Človek v tomto prípade automaticky vníma, že sa popisuje niečo, čo robí a je oveľa náchylnejší počúvať návrhy k zmene. A ak by aj nie, lebo veď deti prechádzajú rôznymi štádiami vývoja :), druhý spôsob aspoň nevkladá deštruktívny program do tela.

  1. Povedzte človeku (špeciálne dieťaťu), čo MÁ robiť namiesto toho, čo nemá robiť.

Dospelý často pozná ideálne správanie. Uňho je to skôr o spolupráci s mysľou, aby mu vyvolala pozitívny obraz, s ktorým bude v súlade. U dieťaťa je ale naozaj dôležité dať mu návrh alternatívneho správania. Dieťa síce počuje a rozumie príkazu, že niečo nemá, alebo nesmie, nevie si ale zakázanú činnosť samo nahradiť zodpovedajúcim správaním.

Aký príkaz dáte, taký obraz sa vytvorí v mysli:

“Neskoč do tej kaluže!” – myseľ si musí vybaviť skok do kaluže. A kto máte deti, viete, aké pravdepodobné je, že do nej skutočne skočia :D. “Obíď tú kaluž” je už alternatívny návrh, ktoré dieťa veľakrát úplne v pohode poslúchne.

Takisto “Nekrič”, tiež sa tu v mysli musí vytvoriť obraz kričania a hoci tú dieťa kričať možno prestane, oveľa láskyplnejšie preňho je povedať mu “Hovor tichšie”.

Väčšina z nás tieto spôsoby pozná, to nespochybňujem, tu ide o to, aby sme takto skutočne VEDOME komunikovali. Je to zvyk a dá sa nastoliť veľmi ľahko.

 

B) Potrebujeme ozdraviť tie časti v nás, ktoré boli potlačené, aby sme prestali odovzdávať tento nezdravý vzorec.

Toto je hĺbková práca, ktorá:

  • Prispeje k tomu, že prestanete vnútri bojovať sami so sebou
  • Odstráni neistotu, keď nevieme, ako reagovať
  • Veľmi rýchlo a hlavne ZDRAVO utíši rozbúrenú emóciu
  • Bude pre vás jednoduché konať v súlade so sebou a zároveň s rešpektom voči iným
  • Prestanete neprávom projektovať svoje nespracované traumy na druhého
  • Prostredníctvom toho, že ozdravíte svoje potlačené časti, budete prakticky podporovať láskyplné konanie voči sebe

Každý máme v sebe tieto potlačené časti. Niektorí viac, iní menej. Nie je dôležité počítať, koľko presne ich kto máme. Dôležité je ozdraviť ich, vyliečiť, dať im zdravý priestor, oslobodiť ich. 

Praktický postup, ako to môžete urobiť, nájdete v tomto pracovnom zošite: 

 

Držím vám palce 🙂